...ako málo stačí, kým sa oči mamky či ocka navždy zatvoria.

Autor: Darina Čierniková | 4.11.2013 o 19:06 | (upravené 4.11.2013 o 19:21) Karma článku: 11,69 | Prečítané:  963x

Keď sa raz oči našich rodičov zatvoria, už nikdy neuvidíte žiaru v zreničke ich oka, no môže nám ostať v spomienkach  iskra ich očí, ak ju kým žijú  „zapaľujeme“.

V tieto dni navštevujeme hroby našich blízkych. Prinesieme kvety, zapálime sviečku, modlíme sa, spomíname.

Stála som nad hrobom mojich rodičov a pomedzi spomienky na pekné zážitky s nimi, mi na myseľ prišiel  jeden vypočutý rozhovor, ktorý pred rokmi  zmenil moje konanie k  rodičom.

Na autobusovej zástavke sa rozprávali dve  asi štyridsaťročné dámy. Stala som obďaleč  a moje uši aj keď sa moc nesnažili zachytili ich dialóg.  Jedná z nich medzi iným povedala: „chodím každý týždeň na hrob mojej mamky a vždy prinesiem do vázy čerstvú kyticu kvetov“. Druhá pani rozvážnym hlasom pokračovala: „ veru život tak rýchlo beží a pohlcujú nás v ňom všelijaké starosti. To všetko spôsobuje to,  že  zabúdame mamke  kým žije nosiť kvety, aby sa z nich skutočne tešila. A potom, keď zomrie svoju lásku a úctu, ktorú sme jej nestíhali prejavovať , akoby sme chceli dobehnúť tým, že jej hrob zasypávame kvetmi. Niežeby som bola proti kvetom na hroboch. No myslím si, že by sa mali ľudia zobudiť a nosiť mamke kvety kým žije, lebo vtedy cíti ich vôňu a našu lásku. To ju napĺňa šťastím – z milovaných deti“.

Rozhovor pokračoval už ani neviem ako, lebo vety tejto milej dámy ma tak hlboko zasiahli, že som niekoľko dni pri zaspávaní nad nimi uvažovala.

A jedného dňa som sa rozhodla: vždy keď pôjdem domov, navštíviť  mojich rodičov, vždy mojej milovanej mamke prinesiem kvet a ockovi malú čokoládku,  pivko či ovocie. Nech sa teraz tešia, nech teraz cítia, že na nich myslím, že ich mám rada a že som šťastná, že sú tu.

Takto to trvalo niekoľko rokov. Aj keď moja peňaženka bola niekedy veľmi „tenká“, vždy som si odložila pád drobných, aby som mala na kvet pre mamku a čokoládku pre ocka. Ako dobrí rodičia pri preberaní týchto drobnosti vždy poznamenali: načo si robíš starosti. No v ich očiach vždy bolo vidieť iskru radosti a vďačnosti. A keď som im potom o niekoľko dni zatelefonovala, aby som ich pozdravila,  mamka ma informovala sama od seba, ako sa darí darovanému kvetu a ako si ocko pri večerných správach pochvaľoval chuť čokoládky.

Teraz, keď obaja ležia v hrobe prinesiem kvety, zapálim sviečku. No už nevidím tú iskru v ich očiach. Vidím pred sebou len chladnú zem.

Keď som stála aj tento rok v tieto dni nad ich hrobom, naplnil ma pocit vďačnosti, že som mohla byť pred rokmi svedkom spomínaného rozhovoru. Vďaka tomu moje spomienky sú bohatšie o tie okamihy radosti, ktoré som mohla darovať rodičom kým žili.

Nazabudnite mamke často priniesť čo i len drobný kvet a ockovi malú čokoládku, aby Vám ostali v pamäti ich žiarivé oči. Lebo keď sa raz tie oči zatvoria, už ich žiaru neuvidíte a budete Vy aj oni chudobnejší o pozornosť, ktorú teraz môžete dať zažiť svojim rodičom.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Maďari si nemajú z čoho vyberať, preto prežíva Bugár

Maďarskí voliči sú čoraz apatickejší a hľadajú alternatívu.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?