Pred niekoľkými dňami som hovorila s jedným zástupcom organizácie, ktorá zabezpečuje pobyty pre rodiny, ktoré majú dieťa po onkologickej liečbe. Hovoril mi o strastiplnej ceste rodičov počas liečby aj o tom aké finančné náklady im spôsobuje všetko čo súvisí s liečbou. Pri počúvaní som cítila hlboký súcit s týmito ľuďmi.
Keď videl môj súcitný výraz ešte dodal- no to je len jedna stránka.
Vieš, mnoho ľudí, keď vidí ich utrpenie, im túži pomôcť, podeliť sa s nimi. Podporujú rôzne organizácie, ktoré im pomáhajú. A pomoc si zaslúžia. Skoro všetci.
Tu je tá druhá stránka- mnohí si na túto pomoc tak zvyknú, že už aj vtedy, keď nemusia ju využívajú. Ideme na pobyt, aby rodina zrelaxovala, prežila po liečebnom odlúčení spolu krásne chvíle mimo bielych stien nemocnice a oni hoci by už aj mohli nie sú ochotní ani centom prispieť na náklady. Zvykli si, že oni patria do tej kategórie, ktorým sa dáva. Podotýkam, sú aj výnimky.
Chvála Bohu máme na Slovensku ešte dosť žičlivých ľudí aj firiem, no zisťujeme, že aj tu platí príslovie: Ak dáš niekomu prst, on časom chce celú ruku. Aj vtedy, keď už môže používať vlastnú.
No dobre a čo s tým? Dá sa tomu nejako pomôcť? - pýtam sa.
Je to veľmi náročné. Na jednej strane treba mať veľmi pevné pravidlá pomoci a na druhej strane ide o charakter každého človeka. Vieš nie nadarmo sa hovorí- zvyk je železná košeľa.
Po tomto rozhovore sa mi večer v hlave vynorili myšlienky na mládežnícky ples, ktorý plánujeme. Ako ho urobiť tak, aby bol kvalitný, nič na ňom nechýbalo, aby boli všetci spokojní a aby sme splnili sen mladých ľudí- „ vstupenka čo najlacnejšia" . Vraj mladí ľudia majú malé príjmy. Čo u niektorých je pravda. Na druhej strane vo svojom okolí nepoznám mladého, ktorí by nemal vlastný mobil a dosť kvalitný, špičkový notebook, mnohí len značkové oblečenie nosia.
A tu je moja dilema: čo „najlacnejšia vstupenka" nezačína cestu zvyku, že sa niekto nájde, kto vybaví, daruje, zasponzoruje, lebo mi mladí, na to nemáme, hoci by sme si mohli odpustiť každý deň jednu cigaretku, o hodinu menej telefonovať, či namiesto veľkého dať si malé pivo. A potom by mohlo ostať na slušnú vstupenku kvalitného plesu.
Nestal sa z „ najlacnejšej vstupenky" zvyk, ktorí charakter mladých ľudí učí viac „ brať „, ako sa spravodlivo spolupodieľať na živote ?
Kladiem si otázky hľadajúc odpovede- kde sa v človeku rodí zvyk? Má svoje brehy, ktoré nepokrivia charakter človeka? Kde je hranica medzi dobre myslenou pomocou a deformujúcim zvykom či tradíciou? Kde sa zvyk mení na zlozvyk?
Nájsť odpovede bude určite náročné, no ja ich budem hľadať a budem vytrvalá...
